Zimná olympiáda v Soči je minulosťou. Mnoho slovenských športovcov potešilo a jedným z nich bol aj sánkar Jozef Ninis z Čadce.
Slovenský sánkar Jozef Ninis má za sebou už tretie vystúpenie na zimnej olympiáde. Po Turíne 2006 a Vancouveri 2010, sa tentokrát predstavil v Soči. So svojími vystúpeniami však nie je úplne spokojný. Konečné 20. miesto v súťaži jednotlivcov a 10. priečka v súťaži tímových štafiet ale vôbec nie sú zlé. Práve naopak. V podmienkach, aké majú športovci na Slovensku, je to prinajmenšom veľmi dobrý výsledok. Rodák z Čadce hovorí o svojich dojmoch, zážitkoch a hodnotí svoje ďalšie vystúpenie pod olympijskými kruhmi.
Skúste na úvod pripomenúť, ako ste sa dostali k sánkarskému športu a aké boli vaše začiatky.
Ku sánkarskému športu som sa dostal na základnej škole v Čadci, kde nás oslovili vtedajší starší pretekári, ktorí robili nábor nových talentov. Začínal som v kategórii mladších žiakov. V tej dobe sme trénovali a súťažili len na prírodných sánkarských dráhach v Tatranskej Lomnici, v Starých Hámroch (Morava) a v Helcmanovciach v okrese Gelnica. Žiaľ, ani jedna z týchto dráh už neexistuje. V 15-tich rokoch som sa dostal do juniorského reprezentačného družstva a vtedy som zažil prvý kontakt s umelo chladenou dráhou.
Ako je to s podmienkami na Slovensku? Kde trénujete?
Podmienky na Slovensku sú veľmi nepriaznivé. Okrem umelo chladeného štartovacieho trenažéra, ktorý je v Starom Smokovci, nemáme nič. To znamená, žiadne iné možnosti na trénovanie jázd. Počas letnej prípravy absolvujem kondičné tréningy v posilňovni a v prírode. So zimnou sezónou je to podstatne horšie. Za tréningom na dráhe musíme vycestovať do zahraničia. To, koľko jázd absolvujem pred samotným začiatkom svetových pohárov, závisí veľmi od finančných prostriedkov. Len pre zaujímavosť, jedna jazda stojí cca 25-30 eur.
Poďme k samotnej olympiáde v Soči. Máte za sebou tretie vystúpenie pod piatimi kruhmi, ako by ste ho z pohľadu vašich výsledkov zhodnotili. Ste spokojný?
So svojím vystúpením na tretích olympijských hrách som spokojný na 80 percent. Počas štyroch jázd som urobil drobné chybičky, ktoré ma stáli možno aj 16. miesto. Taktiež ma mrzí vystúpenie v premiérových tímových štafetách. V nich bola veľká šanca umiestniť sa na peknom ôsmom mieste. Žiaľ, bolo z toho desiate miesto.
V médiách sa objavila informácia, že slovenskí športovci nemajú dostatočne kvalitné vybavenie. Vaša kolegyňa Viera Gbúrová dokonca štartovala na osemročných saniach. Aká je teda situácia v tomto smere?
To, že nemáme kvalitný materiál, s ktorým by sme sa mohli priblížiť konkurencii, je pravda. V tomto smere sme veľmi pozadu. Keďže nemáme dráhu, nemáme kde testovať materiál. Keď sa nám aj podarí nejaký jazdený zohnať z druhej ruky, nikdy to nebude top a konkurencia bude vždy minimálne o dva roky vpred.
Aké dojmy vo vás zanechalo Soči?
Soči zanechalo vo mne, musím povedať, veľmi príjemné dojmy. Olympiáda bola z môjho pohľadu zorganizovaná veľmi dobre. Od bezpečnosti až po samotné športoviská. V horských dedinách zaváňala príjemná zimná atmosféra, čo sa o dedine v Soči povedať nedalo. Tam bolo na mesiac február príliš teplo. Pri našej návšteve bola teplota až 23 stupňov.
Máte teda už trojnásobnú skúsenosť s olympijským korytom a môžete porovnávať. V čom boli olympiády v Turíne, Vancouveri a Soči odlišné, prípadne výnimočné?
Predošlé dve olympiády neboli zlé. V Turíne to síce trošku pripomínalo veľké stavenisko, fanúšikovia boli len športovci. Vo Vancouveri sme mnohí prežívali tragickú smrť gruzínskeho pretekára, čo nám veľmi na psychickej pohode nepridalo. Olympiáda v Soči jednoznačne vyhráva. Z nej som si priniesol najviac zážitkov. Konečne sa mi podarilo zúčastniť sa na otváracom ceremoniáli. Taktiež fanúšikovia boli úžasní, spontánni, dotvárali celkovo fantastickú atmosféru.
Veľa sa hovorilo o bezpečnosti. Aké boli opatrenia v Soči? Pociťovali to aj samotní športovci, prípadne mali ste nejaké obmedzenia?
Na každom kroku nás strážili policajti. Bez akreditácie sme nesmeli ísť ani na krok. Našťastie, z olympijskej dediny premávali transporty priamo na športoviská v zóne „bubble to bubble“, teda v zapečatených autách bez ďalšej kontroly. Toto bolo vymyslené naozaj dobre. Neviem si predstaviť tú zdĺhavú kontrolu pred tréningami. Toto napríklad chýbalo v Turíne. Tam som musel röntgenovať aj sane.
Čo strava a ubytovanie?
Rusi sa veľmi snažili ulahodiť každej národnosti. Jedlo bolo chutné a prístupné 24 hodín denne. S ubytovaním som bol spokojný, až na nejaké menšie nedostatky. Zrejme sa robotníci príliš ponáhľali s výstavbou domov a nedali si veľmi záležať na detailoch.
Boli ste sa pozrieť aj na iné športy?
Vzhľadom k tomu, že som absolvoval oficiálne tréningy a hlavné súťaže, nevyšiel mi čas pozrieť si iné športy. Boli v nevhodný čas. Škoda, chcel som sa ísť pozrieť na švagra Bajčičáka.
Doma Vám držalo palce mnoho fanúšikov. Cítili ste ich podporu?
Určite som cítil ich podporu. Veľmi veľa fanúšikov mi písalo odkazy aj cez sociálnu sieť, za čo by som sa im chcel touto cestou veľmi pekne poďakovať.
Váš najkrajší okamih v Soči?
Tých okamihov bolo viac, ale najviac sa mi páčil otvárací ceremoniál, ktorý som si naplno vychutnal. Atmosféra bola výborná.